Pod pojmom psychosomatika si často lekári aj laici predstavujú najrôznejšie psychogénne poruchy. Pacienti takto označení sa tomu bránia, sú zneistení, či to neznamená, že po duševnej stránke nie sú v poriadku.
Psychosomatika je spojená s predsudkami aj v mysli mnohých lekárov, ktorí niekedy označujú pacientov, u ktorých nenájdu žiadnu rýdzo telesnú alebo biochemickú poruchu, za neurotikov a simulantov.
To však neznamená, že by si pacient svoje problémy vymýšľal. Dokonca to ani neznamená, že by človek musel mať viditeľné problémy v manželstve, v práci či v kontakte s inými ľuďmi.
Problémom totiž môže byť pacient sám, to znamená, ako reaguje, čo je schopný zvládať a pod. U človeka vlastne nikdy neochorie primárne len duša alebo telo. Vždy ochorie celá bio-psycho-sociálna jednotka človeka.
Aby nebola diagnostikovaná a liečená len duša bez tela alebo telo bez duše, ale celý človek, je potrebná lekárska veda zaoberajúca sa celou osobou, ktorá pacienta a jeho ochorenie vníma a rešpektuje v skutočnej komplexnosti a touto vedou je práve PSYCHOSOMATIKA, ktorá skúma vzťahy a vzájomné pôsobenie medzi psyché (duševnou stránkou) a soma (telesnou stránkou).
Zjednodušene sa to vysvetľuje tak, že človek reaguje na všetko holisticky (celostne), teda duševne aj telesne. Problémy, s ktorými si hlava nevie poradiť, telo často rieši chorobou (somatizáciou). Somatizácia je potom v istom zmysle akousi ochranou psychiky. Cieľom psychosomatickej liečby je nájsť zdroj týchto problémov a obnoviť prirodzenú vnútornú rovnováhu, teda zdravie.
Psychosomatická liečba je v niektorých krajinách Európy (napr. v Nemecku a Rakúsku) súčasťou poisťovňami hradenej zdravotnej starostlivosti a samostatným lekárskym odborom (oficiálny nadstavbový lekársky odbor), ktorý integruje vedecké poznatky klasickej západnej medicíny s princípmi moderných psychoterapeutických smerov. V užšom slova zmysle je psychosomatika stále chápana ako problematika obmedzeného druhu chorôb, pri ktorých sú telesné obtiaže, zmeny a poruchy funkcie podmienené duševným stavom.
Sú to hlavne:
- chronické bolesti (hlavy, brucha, chrbtice, kĺbov, …)
- chronická únava
- znížená imunita
- gynekologické problémy
- kožné problémy
- kardiovaskulárne choroby
- nechutenstvo alebo nadmerná chuť k jedlu
- tráviace problémy
- alergie a astmy
- iné zdravotné problémy, ktoré pretrvávajú alebo sa stále vracajú
Z pohľadu psychosomatiky sú ale všetky ochorenia psychosomatické – nie je choroba bez psychických príčin. Funguje to však aj opačne, telesné choroby majú vplyv na psychické funkcie. Psychologické faktory totiž ovplyvňujú všetky organické procesy v tele prostredníctvom nervového a endokrinného systému. Avšak relatívny dopad psychického diania je pri rôznych ochoreniach odlišný. Preto konflikty, ktoré sú reaktivované opakujúcimi sa situáciami v živote človeka, môžu spúšťať ochorenie. K tomu však dochádza len za tých okolností, že u danej osoby existuje vyššia miera zraniteľnosti alebo je v danom orgáne k tomu vhodný konštitučný základ. Z tohto dôvodu sa v psychosomatike na chorobu pozerá nielen ako na poruchu štruktúry či funkcie orgánu, ale taktiež sa hľadajú súvislosti s psychickými, sociálnymi a duchovnými aspektami života konkrétneho človeka. Preto je psychosomatika schopná často pomôcť tam, kde bežná liečba, zameraná iba na odstránenie príznakov, zlyháva.
Psychosomatika je pomerne pestrým súhrnom rôznych teoretických konceptov, ktoré majú spoločný bio-psycho-sociálny pohľad na zdravie. Podľa toho, aké východiská terapeut alebo terapeutické centrum uprednostňuje, sa líšia aj ponúkané spôsoby liečby. Niektoré centrá sú zamerané iba na klasickú psychoterapiu (psychoterapeutický rozhovor), iné kombinujú psychoterapiu s inými liečebnými postupmi, najčastejšie s fyzioterapiou, akupunktúrou , osteopatiou , homeopatiou , farmakoterapiou a pod. Úlohou psychoterapie v psychosomatike je hľadanie spôsobu, ako byť viac v kontakte so sebou samým, ako lepšie vnímať a pracovať s emóciami a myšlienkami. Utrpenie (choroba) je chápané ako dôležité vodítko k zamysleniu sa nad sebou, signálom, že to už nepôjde tak ako doteraz, že je nutné hľadať nové riešenia.
Nielen v psychosomatike sa dnes veľmi často používa v spojení so zdravotnými problémami slovo STRES. Čo si však pod týmto pojmom máme predstaviť? Bežne sa pod slovom stres rozumie záťaž presahujúca prirodzené schopnosti človeka prispôsobiť sa nárokom prostredia. Tieto schopnosti sú individuálne veľmi rozdielne. To, čo dnes nazývame stresom súčasnej doby, sa dá opísať ako dôsledok obrovských zmien životného štýlu, ktoré sa dejú rýchlejšie ako je ľudská rasa schopná prispôsobiť sa. Z medicínskeho pohľadu je stres automatickou reakciou organizmu na ohrozujúce podnety prebiehajúcou na ose hypotalamus – hypofýza – nadobličky. Stres je sám osebe užitočný, pretože núti k rastu a k hľadaniu nových možností. Jeho nevýhodou pre súčasného človeka však je to, že sa dostavuje ako reakcia na podnety z psychosociálnej sféry, ktoré rozhodne neznamenajú ohrozenie života, no aj tak sa pri nich spustí celá kaskáda telesných dejov, ako by bol život ohrozený. Začiatočná fáza stresovej reakcie má za cieľ vytvoriť optimálne podmienky pre boj alebo útek. To sa deje predovšetkým zvýšením svalového napätia, zvýšeným prísunom krvi k svalom, zrychlením dychu a tepovej frekvencie a ďalšími dejmi, ktoré sú súčasne pocitovo spracovávané. Spoločenské konvencie však obvykle nedovoľujú riešiť stresové situácie útokom alebo útekom, preto je takéto nastavenie organizmu neúčelné a dochádza k preťažovaniu niektorých systémov, k plytvaniu energie a k iným negatívnym dôsledkom. Dlhodobé napätie / stres organizmus vyčerpáva, prichádza pocit celkovej únavy a rôzne funkčné, tzv. psychosomatické poruchy, hlavne v oblasti pohybového aparátu. Najtypickejším telesným prejavom dlhotrvajúceho zvýšenia svalového napätia sú bolesti chrbtice. Bolesť však najčastejšie vzniká v mozgu a nie tam, kde ju pociťujeme, preto úzko súvisí s psychikou a emóciami. Pre mnohých je ťažké uveriť, že iba iným uvedomením si toho, čo prežili, by mohlo na biologickej úrovni vyvolať tak zásadné zmeny v tele, ktoré by postupne pomohli s vyliečením od dlhodobých bolestí.
Každý orgán v tele je vývojovo alebo funkčne spojený s našou psychikou a má mimo svojho fyziologického poslania taktiež svoju duchovnú alebo symbolickú dimenziu. Napríklad chrbica má významnú symbolickú funkciu. Pomocou príznakov často rozpráva o zrade, sklamaní, o strate opory, atď. Žaludok a hrubé črevo sú napríklad často ovládané strachom. Cez meridián hrubého čreva nás môže bolieť rameno. Obličky sa často energeticky oslabia kvôli neusporiadaným medziľudským vzťahom a pod.
Každá emócia má v tele svoju fyziologickú spojitosť. Napríklad pri prežívaní hnevu stúpa náš krvný tlak, produkuje sa adrenalín a podobne. Každý emočný pohyb je zaznamenaný kdesi v našom tele. Ak sú emócie nesprávne zakódované a umiestnené do bludného kruhu, namiesto toho, aby boli správne rozpoznané, identifikované, zhodnotené a pochopené, môžu potom podnecovať somatické reakcie, a to v nevhodnom čase a niekedy dokonca v nebezpečnej forme. Telo tak stráca možnosť správne poznať a odkryť dané podnety a rozhodnúť sa, akú odpoveď na ne zvoliť. Emocionálny zážitok môže aktivovať, alebo naopak inhibovať funkciu všetkých orgánov. Na druhej strane, zdravé orgány sú schopné znovuobnoviť svoju normálnu funkciu, akonáhle emocionálny impulz skončí. V situácii, v ktorej tento emocionálny impulz trvá dlho alebo keď sa vráti s mimoriadnou intenzitou, bude patofyziologická reakcia v danom orgáne pretrvávať. Predisponované orgány začnú vykazovať maladaptívne reakcie. To sa označuje ako behaviorálny aspekt (týkajúci sa správania) emócií, čo potláčame. Je tomu tak v dôsledku nesmierne zložitého sociálneho života, ktorý od nás vyžaduje kontrolu a potláčanie emocionálnych prejavov. Tak sa môže stať, že emócie sa dostanú nevhodnými cestami inam, než kde by mali byť. Než aby sa dostali kam patria, dostávajú sa vegetatívnym nervovým systémom k rôznym orgánom a tie potom ovplyvňujú. Potom jednotlivé príznaky neprežívame ako svoju súčasť a nezaoberáme sa nimi v súvislosti s našou životnou situáciou, s našimi emóciami či myšlienkovými konštrukciami nahradzujúcimi realitu, ale snažíme sa príznakov zbaviť ako niečoho chorého. Pozeráme sa na svoje telo ako na stroj a ak niečo nefunguje, netreba sa zamýšľať nad príčinou, ale čo najrýchlejšie vyhľadať „opravára lekára“. V tomto prípade „opravár“ opravuje chorý orgán a nevníma človeka v svojej celistvosti. Samozrejme vzniká konflikt, väčšinou na nevedomej úrovni, medzi celistvosťou pacienta a jednostranným zameraním lekára len na orgánové postihnutie. To je v skutočnosti „Achilova päta západnej medicíny“ – ktorá vedie k neustálemu zvyšovaniu nákladov na liečbu.
"Neexistuje zdravá duša a choré telo, tak isto ako neexistuje chorá duša a zdravé telo."
Katalóg psychosomatikov na Slovensku
Zdroje:
[1] Bolesti zad, mýty a realita – MUDr. Jan Hnízdil, MUDr. Jiří Šavlík, CSc., Mgr. Blanka Beránková
[2] ckp-dobrichovice.cz
[3] svetlovnas.estranky.cz
[4] pexis.cz
[5] imuno-alergo.sk/psychosomatika
[6] psychosomatika.net
Mohlo by vás zaujímať:
Príčiny chorôb – vonkajšie a vnútorné
Psychoterapia - veda o duši
Gestalt psychoterapia ako metóda osobného rastu
Etikoterapia - ako na negatívne emócie a životné postoje
Hypnóza a hypnoterapia
Meditácia
Zenová meditácia a zen terapia
Neurolingvistické programovanie mysle
Kineziologia - one brain
Arteterapia - liečba umením
Muzikoterapia - hudba ako liek
Bachova kvetová terapia - liečba emócií
EFT – terapia emocionálnej slobody
Autor článku: Ing. Paula HreškováPracuje ako shiatsu terapeut a v oblasti alternatívnej medicíny sa pohybuje už viac ako 15 rokov. Úspešne absolvovala viacero kurzov a výcvikov, spomeňme, homeopatický kurz, Shiatsu, Dornova metóda, kraniosakrálna terapia, práca s energiou, reiki a pod. V roku 2013 založila internetový portál/blog paula.sk s cieľom poskytovať čo najobjektívnejšie informácie v otázkach zdravia, výživy, pohybu, materstva atď., ktoré by mohli pomôcť tým, ktorí to práve potrebujú. Čítaj viac ...
