EMOCIONÁLNA ISTOTA
Deti vedia uvoľniť stres a zachovať si emocionálnu rovnováhu iba vtedy, keď cítia, že sa môžu vyjadrovať celkom bezpečne. Potreba cítiť emocionálne bezpečie je teda úzko spojená s potrebou slobodného sebavyjadrenia.
Najčastejšie príznaky správania založeného na strachu sú tieto:
- Dieťa, ktoré sa necíti bezpečne, skrýva svoje nevhodné činy. Napríklad otravuje brata iba vtedy, keď sa rodičia nepozerajú.
- Keď dieťa urobí niečo zlé (stratená hračka, rozbitý riad, …), má tendeciu klamať, pretože sa bojí reakcie rodičov.
- Dieťa, ktoré sa obáva odsúdenia, zvyčajne hneď prestane niečo robiť, ak rodič vojde do izby.
- Vystrašené dieťa sa bojí presadzovať, najmä ak si myslí, že jeho želania sú v rozpore so želaniami rodičov.
- Ak sa dieťa necíto bezpečne, bráni mu to v rozhodovaní. Hovorí „neviem“, alebo mlčí, aby prinútilo rodičov rozhodnúť za seba a tým si zaistilo prijateľné rozhodnutie.
- Vydesené dieťa môže byť tajnostkár a izolovať sa, alebo sa prejavovať agresívne, mať tiky, pocikávať sa, mať nočné mory a iné prejavy stresu.
- Neistota a strach vážne narúšajú schopnosť koncentrácie, a tak sa dieťa javí ako neschopné niečomu porozumieť.
- Dieťa, ktoré necíti emocionálne bezpečie a dôveru, sa opatrne pokúša zavďačiť sa. Môže sa neobvykle dobre správať, ochotne počúvať a pomáhať.
Tieto typické prejavy strachu sa čas od času prejavia u väčšiny detí. Aj keď sa rodič akokoľvek snaží vyhovieť potrebám dieťaťa, nemôže sa občas vyhnúť konfrontácii s ich neistotou, ktorá sprevádza dospievanie.
Ako posilniť pocit bezpečia dieťaťa:
- Nehodnotiť dieťa (vlastné ani cudzie) v jeho prítomnosti ani chválou, ani kritikou. Potreba zavďačiť sa rodičovi a žiť podľa jeho predstáv býva pre deti veľkým zdrojom úzkosti.
- Hovoriť s dieťaťom láskavo a s rešpektom doma aj na verejnosti. To, čo spôsobuje neporozumenie a strach, je aspekt prikazovania, nie konkrétna úloha alebo rozhodnutie.
- S nikým dieťa neporovnávať.
- Byť láskavý k svojmu okoliu. Dieťa napodobňuje správanie rodiča.
- Povzbudzovať emocionálne vyjadrenie dieťaťa.
- Neobmedzovať prirodzené detské prejavy (rámus, chichotanie, neporiadok, výkriky, nekonečné otázky, …)
- Neuchyľovať sa k trestaniu, zákazom a vyhrážkam.
- Rešpektovať detské rozhodnutia a voľby, pokiaľ sú bezpečné. (Keď nie je možné, aby dieťa robilo, čo si zaumienilo, stále je možné začať vetu kladne, napríklad: „Áno, vidím, že ťa baví hnevať sestričku, ale ...“)
Ruský vychovávateľ L.S.Vygockij napísal: „Ľudia schopní skutočného zanietenia, ľudia, ktorí dokážu veľké veci, ľudia so silnými citmi, ľudia obrovského ducha a silné osobnosti len málokedy vyrastú z dobrých chlapcov a dievčatiek.“
SAMOSTATNOSŤ A MOC
Opakovaný, nadmerný, nevyjadrený a neobjasnený pocit bezmocnosti býva u detí často príčinou hnevu a agresie, alebo naopak rezignácie a depresie. Deti chcú cítiť, že majú schopnosť dovolať sa odozvy na to, čo potrebujú. Zatiaľ čo dospelí sa dokážu v prospech budúcnosti vzdať niečoho, čo chcú v prítomnosti, deti niečo také nedokážu. Nemožno úplne odstrániť detský pocit bezmocnosti, je však možné výrazne zlepšiť nádeje dieťaťa, aby samo seba vnímalo ako samostatné a schopné.
Deti často dokážu nájsť aj hravé a tvorivé spôsoby, ako v sebe pocit moci obnoviť, ak rodičia ich osobitné prejavy podporujú. Napríklad dieťa utečie v okamihu, keď sa mu rodič snaží obliecť pyžamo. Ak sa rodič pripojí k hre a začne dieťa zanietene prenasledovať, môže sa to zdať dlhé a vyčerpávajúce, ale dieťa to nakoniec nechá, pretože jeho potreba, aby sa cítilo silné, sa po určitom čase naplní. Hry, kde dieťa robí neporiadok a ruší, sú často bezpečným ventilom pre zadržiavané emócie a dieťa potom nemá potrebu svoju moc prejavovať násilím. Ak má rodič potrebu dieťa ovládať, často je to preto, že sám zažíval pocit bezmocnosti vo vlastnom živote. Hraním mocenských hier potom môže aj rodič prechádzať procesom uzdravenia. Prispôsobiť sa dieťaťu a nepodľahnúť vlastným impulzom vyžaduje emocionálnu silu. Vo vzťahu k deťom moc rodiča znamená, že ich nechá byť a nebude podliehať svojim negativným reakciám. Deti, ktoré si potrebu ovládať a cítiť sa silné uspokoja doma, sa ľahšie zapájajú do činností na verejnosti a viac ich to baví. Mocenské hry je preto dobré hrať napríklad predtým, než sa ide do reštaurácie, pred dlhou cestou autom a pod.
Nebrať deťom ich moc neznamená, že sa im dovolí robiť, čokoľvek si zaumienia. Deti rovnako ako dospelí žijú vo svete, ktorý má množstvo fyzických a sociálnych hraníc. Prirodzené obmedzenia, ktoré deťom nik nevnucuje, sú zdravou súčasťou ich rastu. Je len potrebné načúvať detským pocitom a uznávať ich.
Nie je dobré prepínať detskú emočnú odolnosť a nechávať deti, aby sa hrali za hranicami svojich možností. Nikto by nechcel byť „premožený“ kamarátom, zatiaľ čo jeho milujúci partner by sedel vedľa v izbe a vôbec by nezasiahol. Deti potrebujú ochranu a spoliehajú sa na rodičov, že im ju poskytnú. Predpokladajú, že ak rodič nijako nezasahuje, je to v poriadku, ako sa s ním zaobchádza.
Všeobecné rady k upevneniu sebadôvery dieťaťa:
- Pomáhať dieťaťu len vtedy, ak o to žiada, a len toľko, koľko chce (výnimka - ak je potrebné ochrániť dieťa).
- Ponechať dieťaťu slobodu, aby si skúšalo veci po svojom, aj keď viete, že sa mu to asi nepodarí (len keby to bolo nebezpečné, navrhnúť inú alternatívu).
- Podporovať detské nápady a nečakať žiadne výsledky. Prijímať následky pokojne a detské emocionálne prejavy ohľaduplne a so starostlivosťou.
- Vyjadrovať sa láskavo, neopravovať dieťa a nekritizovať, čo robí. (Ak sa dieťa ponúkne, že umyje podlahu a rodič ju potom po ňom umyje opäť, asi už najbližšie dieťa pomoc neponúkne a bude sa cítiť neschopné.)
- Vyhnúť sa pochvalám a namiesto toho reagovať na pocity, ktoré dieťa prejavuje a zdieľať s ním jeho radosť. Chváliť deti za správanie a úspechy môže viesť deti k tomu, že sa o niečo snažia len kvôli pochvalám, nie kvôli sebe. A tak paradoxne môžu pochvaly a odmeny znižovať sebavedomie dieťaťa rovnako ako kritika.
- Vzdať sa svojich plánov s dieťaťom a vážiť si ho presne také aké je. (Keď rodič hovorí „Bude z teba skvelý atlét!“, môže sa dieťa báť, že nedokáže splniť požiadavky rodiča a vzdá to vopred, alebo sa naopak naháňa na atletike len preto, aby vyhovelo rodičovi; pritom však stráca skutočnú motiváciu a nakoniec aj záujem.)
- Čo najviac sa vyhýbať popieraniu detských prejavov a nápadov.
- Vyhýbať sa akémukoľvek porovnávaniu dieťaťa s kýmkoľvek iným. Porovnávanie s druhými vyvoláva pocit súťaže a obavu z prehry.
- Nechať dieťaťu mieru zodpovednosti, ktorá vychádza z jeho zrelosti a záujmov.
- Načúvať dieťaťu a uznávať jeho emocionálne prejavy.
- Rešpektovať vedomosti a múdrosť dieťaťa. Ak sa niečo opýta, nerobiť z odpovede prednášku, ani skúšku.
- Správať sa k dieťaťu ako k seberovnému, pretože to tak aj je. Rovný neznamená rovnaký.
- Keď dieťa urobí chybu, byť neutrálny alebo mu pomôcť. Rozliate mlieko nie je výzva na kritiku, ale na pomoc s utieraním.
- Venovať dieťaťu veľa času a ohľaduplne sa zapájať do jeho sveta. Ak rodič príliš často hovorí dieťaťu, že nemá čas a že sa s ním bude hrať neskôr, vidí dieťa samo seba ako nedôležité.
Sebavedomie, súrodenci a rovesníci
Príchod nového súrodenca môže byť pre malé dieťa extrémne srdcervúcou skúsenosťou, ktorá otrasie jeho dôverou vo vlastnú cenu. To, ako zareaguje na nového súrodenca, sa u jednotlivývh detí veľmi líši a závisí to od veku. Väčšina starších detí, tak od siedmich rokov, nového súrodenca prijme dobre, ale malé dieťa, ktoré ešte potrebuje podobnú pozornosť, akú vyžaduje bábätko, prežíva veľmi pravdepodobne ťažké obdobie. Malé dieťa sa obáva, že stráca cenu a že ho bábätko vytlačí, zatiaľ čo staršie dieťa sa už teší, ako sa bude o malého súrodenca starať.
Len čo dieťa začne byť agresívne voči súrodencovi alebo rodičovi, keď fňuká a lepí sa na rodiča, alebo prejavuje iné známky stresu, ktorý sa zrejme vzťahuje na súrodenca, ocitlo sa už v zúfalstve. Ak sa rodič snaží jeho prejavy úzkosti zastaviť, vyvodí si z toho, že je zlé a bezcenné. „Mamička mi bráni, aby som ubližoval bábätku. Chráni bábätko. Bábätko je dobré, ja som zlý.“ Zatrpknutosť voči súrodencovi potom rastie míľovými krokmi. Aby rodič mohol pomôcť dieťaťu prejsť týmto náročným obdobím, nemal by dieťaťu nadávať, ale namiesto toho uznávať jeho pocity. Popri uznaní a prijatí je aj dôležité, aby každé dieťa malo samostatne nejaký čas s mamičkou a oteckom. Taktiež je dôležité každému dieťaťu umožniť, aby mohlo ísť svojou cestou, kde nebude súperiť so súrodencom a ani sa s ním nebude musieť deliť, a zaobchádzať s každým dieťaťom individuálne.
Žiadny systém výchovy nie je lepši ani horší, sú to jednoducho rôzne cesty pre rôznych ľudí. Preto aj prístup k výchove podľa Naomi Aldort nie je nutné brať ako nejaký stopercentný návod, ale ako nový pohľad na výchovu detí. Rodičovstvo je cesta k zrelosti a rastu pre tých, ktorí sa odvážia viac sa učiť a menej vyučovať, pretože život s deťmi je bohatý, plný zmien a je neustále v pohybe.
1.časť – efektívna komunikácia pri výchove detí - podľa Naomi Aldort
2.časť - láska a sebavyjadrenie pri výchove detí - podľa Naomi Aldort
Zdroje:
[1] Naomi Aldort - Vychovávame deti a rastieme s nimi
[2] Image courtesy of Kittikun Atsawintarangkul at FreeDigitalPhotos.net
INŠPIRATÍVNY ROZHOVOR O VÝCHOVE DETÍ S NAOMI ALDORT
Mohlo by vás zaujímať:
Výchova batoliat podľa Harveyho Karpa (1.časť: batoľština, úcta, odmena a pochvala)
Tehotenstvo a alternatívne terapie
Koncept kontinua a indiánska výchova detí
Viete, aký typ výchovy detí používate?
Homeopatia v tehotenstve, pri pôrode a kojení
Vhodné a nevhodné koreniny a bylinky v tehotenstve a pri dojčení
Prírodná liečba a cvičenie v šestonedelí
Schüsslerove tkanivové soli počas tehotenstva, pôrodu a šestonedelia
Výživa v tehotenstve
Päť zásad na koliku a plač miminka
Hypnopôrod – ľahší a menej bolestivý prirodzený pôrod
