Koncept kontinua je výchovný model inšpirovaný životom venezuelských indiánov kmeňa Yequana.
Americká psychoterapeutka Jean Liedloff, autorka knihy Koncept kontinua, na základe svojich skúseností zo života medzi týmito domorodými indiánmi odhalila to, čo dnes už deklaruje aj súčasná veda – že všetci ľudia, bez ohľadu na to, či žijú v džungli alebo v našom modernom svete, podliehajú zákonom prírody, čiže zákonom kontinua, s jednoduchým cieľom „zachovať život“.
Vývoj ľudského druhu trval niekoľko miliónov rokov a za ten čas sa prispôsobili aj jeho pudy a inštinkty. A ani tých niekoľko storočí „vyspelej“ civilizácie ich nedokázali zmeniť. Všetci máme jedno spoločné, podliehame jednému „kontinuu“ – rodíme sa na svet s túžbou prežiť a v presvedčení, že „sem patríme“, že nás naše okolie víta a že vieme, čo máme robiť. Koncept kontinua sa dočkal u čitateľov i odborníkov vynikajúceho prijatia.
Okrem spôsobu života indiánov kmeňa Yequana popisuje aj štýl, akým vychovávajú svoje deti. Deti týchto indiánov takmer neplačú, sú veľmi skoro samostatné, sebavedomé, nikdy spolu nesúťažia, nebijú sa, nemajú závrate ani strach z výšky.
Najväčšie tajomstvo konceptu kontinua ako výchovného modelu pre dosiahnutie optimálneho fyzického, duševného a citového vývoja u detí je ukryté v kontinuálnom nosení bábätka počas prvých 6-8 mesiacov jeho života.
Matka z kmeňa Yequana svoje dieťa nosí v šatke pri všetkých bežných denných činnostiach. Dieťa sa tak stáva prirodzenou súčasťou života dospelých z bezpečia matkinho objatia. Vďaka tomu získava potrebné informácie a zažíva velmi bohatý život, plný dobrodružstva a pohybu. Vytvára sa jeho dôvera v tento svet. Okrem toho spí spoločne v jednej posteli s rodičmi až do chvíle, kým ju samo dobrovolne neopustí (okolo dvoch rokov) a dojčené je „na požiadanie“.
Podľa Jean Liedloff, v modernej západnej výchove dieťa často trpí úplne najzákladnejším nedostatkom – nedostatkom telesného kontaktu. Deti po pôrode oddelia od matiek, väčšinu času svojho prvého roka života ležia samé v postieľke alebo v kolíske, na hracej deke alebo v kočiariku. Plačom sa snažia zjednať nápravu, privolať fyzický kontakt a namiesto toho dostanú hrkálku alebo cumlík. Hrajú sa s hračkami, ktoré ich vždy nakonec omrzia, a tak sa neustále dožadujú pozornosti, hnevajú sa, prehýbajú sa do luku, pretože ich potreba pozorovati z perspektívy úzkeho celodenného telesného kontaktu v prvom roku života je trvalo neuspokojená.
Moderná psychológia potvrdzuje, že človek patrí k zoologickému druhu, ktorý svoje mláďata nosí. Dokazuje to aj postavenie bedrových kĺbov a úchopový reflex. To znamená, že sme prírodou predurčení k tomu, aby sme po narodení boli nosení. Státisíce rokov matky svoje deti nosili.
Z odpovedí matiek, ktoré vyskúšali túto výchovnú metódy vyplýva, že aj keď boli svojím okolím varované, že dieťa svojou neustálou prítomnosťou prvých 6-8 mesiacov rozmazlia, nestalo sa tak. Ich deti boli po prvom roku veľmi samostatné a spoločenské, z neprítomnosti matky si nič nerobili.
Na západnej výchove Jean Liedloff ďalej kritizuje, že deti trávia príliš veľa času v nečinnosti – v postieľkach alebo v kočiari, kde majú kvôli obmedzenému výhľadu málo podnetov a trpia izoláciou. Novorodenci nevedia žiť inak ako v prítomnosti a pokiaľ im momentálne matka chýba, chýba akoby navždy. Novorodenec si nedokáže povedať, že mama o chvíľku príde. Potrebuje, aby rodič načúval jeho potrebám a bol mu kedykoľvek k dispozícii (v prírode by inak neprežilo); napr. plače keď sa cíti osamelo a neisto a nie preto, že si vyžaduje pozornosť a „manipuluje rodičmi“.
Dieťa nemôže pochopiť, prečo jeho zúfalé volanie po uspokojení svojich vrodených očakávaní zostáva bez odpovede a rozvíja si zmysel pre nesprávnosť a hanbenie sa za seba a svoje túžby. Ak sú však očakávania jeho kontinua naplnené viacerými spôsobmi tak ako dospieva – preukáže svoj prirodzený stav sebaistoty, pohody a radosti. Deti, ktorých potreby kontinua boli naplnené počas prvej fázy „v náručí“, dospeli k väčšej sebaúcte a stali sa nezávislejšími ako tí, ktorých plač zostal bez odpovede zo strachu, že ich „pokazia“ alebo ich urobia príliš závislými.
Neskôr, v období keď dieťa začne liezť, sa podľa princípov kontinua doporučuje dieťa s dôverou vypúšťať do sveta a nekontrolovať ho pri každom kroku. V kmeni Yequana rodina nikdy z dieťaťa nesníma pocit zodpovednosti za seba samotné. Je do neho vkladaná úplná dôvera, že to v rámci svojich schopností dokáže. Matka nemusí batoľa neustále strážiť či napomínať - dieťa sa totiž zo začiatku na žiadne dlhé výpravy ani nepúšťa a dáva pozor, kde sa pohybuje matka. Príde samo, ak je unavené alebo má hlad. Nevyžaduje viac pozornosti, ako potrebuje. Dieťa nemá zákazmi a nariadeniami utlmované vrodené schopnosti správať sa „sebazáchovne" a tak prirodzene využíva svoje inštinkty. V našich podmienkach však zodpovednosť preberá matka. Naše deti sú presýtené neustálymi príkazmi, zákazmi a postupmi, takže deti veľmi skoro pocit zodpovednosti za seba strasú a presunú ho na svojich rodičov.
Príklad: Malé yequánske batoľa sa hrá na okraji trojmetrovej jamy. Aj keď sedí chrbtom k nej, vie o nej veľmi dobre a nikdy do nej nespadne. Matka ani otec ho na jamu neupozorňujú. Naše dieťa spadne z postele aj trikrát za sebou - aj preto, že ho neustále upozorňujeme, že môže spadnúť.
Malé dieťa potrebuje, aby mu rodič dôveroval, pretože dieťa vo svojej prirodzenosti robí to, čo je správne (tak ho naprogramovala samotná príroda už pred niekoľkými tisícročiami); napr. odmieta svetrík, lebo mu je teplo alebo nechce niečo zjesť, pretože to neprospieva jeho zdraviu, nechce ležať v postielke, lebo chce spoznávať okolie atď. Taktiež potrebuje, aby rodič nepodceňoval jeho schopnosti a ponechal mu zodpovednosť za vlastné činy, pretože inak sa stane závislým, bojazlivým a neschopným samostatne konať; napr. dieťa s istotou lozí po múriku alebo berie do ruky vázu a rodič mu opakuje, že spadne, rozbije to, že je nešikovné či „ešte malé na vlastné rozhodnutia“ atď.
Zatiaľ čo kontinuálne nosenie bábätka je pre mnohé matky inšpiratívne, s prenechaním väčšej zodpovednosti dieťaťu majú však mnohé matky problém. Tu sa už viac prejavujú kultúrne rozdiely, pretože domorodí indiáni vyznávajú fatalizmus a majú odlišný prístup aj k smrti a poraneniam.
Čo sa týka sociálneho chovania, dieťa ho rozvíja prostredníctvom príkladov, ktoré mu ukazuje spoločnosť. Vrodená tendencia ho poháňa k tomu, aby robilo to, čo vníma, že od neho jeho okolie vyžaduje / očakáva. A jeho okolie mu to jasne dáva najavo v súlade so svojou kultúrou. Dieťa potrebuje vedieť, že sa od neho prirodzene očakáva sociálne chovanie, dobré úmysly, snaha správne konať a túžba riadiť sa spoľahlivými reakciami svojich rodinných príslušníkov. Hľadá informácie o tom, čo sa robí a čo sa nerobí. Napríklad keď rozbije tanier, potrebuje zažiť, že sa hneváme alebo že sme smutní, pretože je tanier rozbitý. V žiadnom prípade však nepotrebuje, aby sme ho za to znižovali - samé je predsa smutné alebo nahnevané, že nebolo opatrnejšie a tanier rozbilo. Dnes je úplne bežné, že mnoho rodín je rozkúskovaných a žije izolovane. Dieťa potom často nemá dostatok sociálnych kontaktov, pretože nemá prístup k svojim vrstovníkom a k starším deťom. Výsledkom je, že trpí nudou. V škole a škôlke sú deti zaradené do tried podľa veku a neustále sa im diktuje, čo majú robiť.
Spôsob života v kmeni Yequana je inšpiratívny aj v iných aspektoch. Všetci tam totiž ctia slobodnú vôľu každého jedinca. Nikto nikoho nepresviedča o nevhodnosti alebo nesprávnosti rozhodnutia. Rozhodnutie jedinca, nech je akékoľvek, je ostatnými vždy úplne rešpektované. Yequáni majú toľko času na správnu výchovu podľa princípov kontinua, že keby sa napríklad dieťa rozhodlo nenastúpiť do školy, nechali by ho doma. Je totiž viac než pravdepodobné, že dieťaťu časom dôjde, že chodiť do školy sa mu hodí. Potom školu navštevuje z vlastného presvedčenia a nie z príkazu niekoho z rodiny. Ak by k tomu nedošlo, ani tak ho nikto prehovárať nebude.
Keď nie sú uspokojené základné potreby lásky, telesného kontaktu a slobody, hľadajú deti často náhradné uspokojenie. Ako zvlášť účinná sa im napríklad javí dobrá výkonnosť, preto sa tieto deti potom snažia čo najviac uspieť, aby na seba strhávali pozornosť matky. Tým rodičia vlastne často dosahujú opak toho, o čo sa výchovou snažili. Z neuspokojených detí podľa Jean Liedloff často vyrastajú nespokojní a nešťastní jedinci.
Jean taktiež tvrdí, že ľudia na Západe sa snažia vychovávať svoje deti podľa všemožných teórií, len nie podľa vlastnej intuície a evolúciou vytvorených jednoduchých pravidiel a očakávaní. Európsky výchovný model tzv. „studeného odchovu“ podľa nej spôsobuje asociálne chovanie, neurotické poruchy a neistotu v živote.
"Pokiaľ sa rodič rozhodne s dieťaťom spolupracovať a nechá sa uniesť jeho prirodzenosťou, začnú sa v ňom prebúdzať inštinkty a nebude potrebovať žiadnu knihu na to, aby sa voči dieťaťu choval správne." (Bora Berlinger)
Zdroje:
[1] Jean Liedloff - Princip kontinua
[2] nanicmama.sme.sk
[3] Image courtesy of AKARAKINGDOMS at FreeDigitalPhotos.net
Mohlo by vás zaujímať:
Viete, aký typ výchovy detí používate?
Výchova detí podľa Naomi Aldort (efektívna komunikácia)
Výchova batoliat podľa Harveyho Karpa (1.časť: batoľština, úcta, odmena a pochvala)
Šport, cvičenie a relaxácia počas tehotenstva
Homeopatia v tehotenstve, pri pôrode a kojení
Vhodné a nevhodné koreniny a bylinky v tehotenstve a pri dojčení
Prírodná liečba a cvičenie v šestonedelí
Schüsslerove tkanivové soli počas tehotenstva, pôrodu a šestonedelia
Výživa v tehotenstve
Päť zásad na koliku a plač miminka
Hypnopôrod – ľahší a menej bolestivý prirodzený pôrod
